Plevník-Drienové/Bratislava
14. marca (TASR) - Aj Dominik Tatarka patril spočiatku k optimistom,
ktorí verili, že spoločnosť budovaná po roku 1948 a reprezentovaná
komunistickou stranou smeruje k spravodlivejšiemu zriadeniu v duchu
pokroku a humanizmu. Prejavilo sa to aj v niektorých jeho dielach
ovplyvnených schematizmom socialistického realizmu.
Na prelome 50. a 60. rokov minulého storočia prišlo Tatarkove
vytriezvenie aj v podobe dnes už legendárneho diela Démon súhlasu
(1963), v ktorom podal plastický obraz totalitnej spoločnosti.
Definitívny rozchod s komunistickou stranou nastal v roku 1968 po vpáde
vojsk Varšavskej zmluvy do Československa, ktorý rezolútne odmietol. Pre
svoj postoj k okupácii sa v roku 1970 ocitol na indexe zakázaných
autorov a jeho knihy sa na 20 rokov ocitli mimo knižníc, jeho meno sa
vyškrtlo z učebníc literatúry.
Od narodenia Dominika Tatarku, spisovateľa, esejistu a jednej z
popredných osobností československého disentu, uplynie v utorok 14.
marca 110 rokov.
Dominik Tatarka sa narodil 14. marca 1913 v Plevníku-Drienovom.
Stredoškolské vzdelanie nadobudol na gymnáziách v Nitre a Trenčíne. Po
maturite v roku 1934 študoval slovenčinu a francúzštinu na Filozofickej
fakulte Karlovej univerzity v Prahe. V rokoch 1938 - 1939 pokračoval v
štúdiu na parížskej Sorbone.
Po návrate na Slovensko pôsobil od roku 1939 do roku 1941 ako pedagóg na
gymnáziu v Žiline a v rokoch 1941 – 1944 na gymnáziu v Martine.
Zúčastnil sa Slovenského národného povstania ako člen Revolučného
národného výboru a po ústupe do hôr aj ako partizán.
Po skončení druhej svetovej vojny pracoval v roku 1945 krátko na
Povereníctve školstva a informácií, odkiaľ prešiel do Národnej obrody,
kde viedol kultúrnu rubriku. Bol tiež redaktorom denníkov Pravda a Práca
a spolupracoval s rozhlasom. Od roku 1949 pôsobil ako tajomník a neskôr
aj ako ústredný tajomník v slovenskej sekcii Zväzu československých
spisovateľov. V rokoch 1963 – 1964 pracoval ako dramaturg
Československého štátneho filmu v Bratislave. Od roku 1964 bol
spisovateľom v slobodnom povolaní.
K okupácii Československa z roku 1968 zaujal nekompromisné stanovisko,
za čo bol prenasledovaný komunistickým režimom, na 20 rokov vyradený z
verejného života a nesmel publikovať. Od roku 1970 pracoval ako pomocný
robotník v lesnom závode. Potom žil ako invalidný dôchodca. Všetky
dovtedy vydané Tatarkove diela boli vyradené z obehu, jeho niekoľko
filmových scenárov zostalo nezrealizovaných.
Aj napriek neustálemu sledovaniu Štátnou bezpečnosťou sa stal jedným z
prvých signatárov Charty 77 a poprednou osobnosťou československého
disentu. "Neviem o inom slovenskom autorovi jeho generácie, ktorý by
tak tvrdohlavo a zároveň s takou noblesou stál na svojom, sám proti
všetkým a sám proti noci," napísal o Tatarkovi v roku 1985 Václav Havel, líder opozičného hnutia v totalitnom Československu.
Do literatúry vstúpil Dominik Tatarka prózami Cesty a Záchvevy duše,
uverejnené v roku 1935 v časopise Svojeť. Knižne debutoval zbierkou
poviedok V úzkosti hľadania (1942). O dva roky neskôr mu vyšiel dnes už
kultový surrealisticky ladený román Panna zázračnica, ktorý v roku 1966
do rovnomennej filmovej podoby previedol režisér Štefan Uher.
V románe Farská republika (1948) skritizoval pomery, ktoré panovali vo
vojnovej Slovenskej republike (1939 – 1945). Medzi Tatarkove prózy
poplatné socialistickému realizmu možno zaradiť napríklad romány
Radostník a Družné letá z roku 1954.
Po reportážnej knihe Človek na cestách (1957) sa od dobového
socialistického realizmu odchýlil dvojnovelou Rozhovory bez konca
(1959). V roku 1962 mu vyšla ďalšia dnes už legendárna existenciálne
ladená novela Prútené kreslá, týkajúca sa jeho parížskeho pobytu.
Obludnosť komunistického režimu opísal v diele Démon súhlasu, ktorý
knižne vyšiel v roku 1963.
V 70. a 80. rokoch minulého storočia, v období normalizácie, publikoval
len samizdatovo: Písačky (1979), Sám proti noci (1984), Listy do
večnosti (1986), Navrávačky (1988). V roku 1986 mu Nadácia Charty 77
udelila Cenu Jaroslava Seiferta.
Dominik Tatarka zomrel 10. mája 1989 vo veku 76 rokov v Bratislave.
Na jeho počesť sa od roku 1994 udeľuje Cena Dominika Tatarku ako výročná
literárna cena. Ocenenie sa odovzdáva za výnimočné literárne dielo,
ktoré napĺňa humanistické tradície slovenskej kultúry a v tomto zmysle
nadväzuje na duchovný odkaz spisovateľa.
V roku 1999 dostal in memoriam Národnú cenu Slovenskej republiky a tiež
Rad Tomáša Garriqua Masaryka I. triedy. Prezident SR Michal Kováč mu v
roku 1996 in memoriam udelil Rad Ľudovíta Štúra I. triedy.
0